Zavist... Nie
„Happy....,“ začali, „to you!“ a pokračovali, ale ona im už nevenovala pozornosť . Myslela na neho. Dneska sa vrátil z nemocnice, prekonal svoj prvý srdcový infarkt a úprimné nevyzeral veľmi dobre. Priam naopak. Jeho úsmev už nebol taký veselý ako kedysi, aj z jeho oci vyprchalo šťastie. Tvar mu pobledla a on sa už ani nesmial. Na čom by aj?! Jeho život.... ,Ach, Bože... Mysli si, že jeho život už je zbytočný! ,pomyslela si a do očí sa jej hrnuli slzy. „Stalo sa Ti niečo, drahá?“ spýtal sa jej. „Nie,“ zadívala sa do tých modrých očí, ktoré tak milovala, „všetko je v poriadku.“ Klamala. Bála sa oňho, a nebola schopná to priznať ani len sama sebe. Nie to ešte jemu. „Tak.. a teraz ideme na darčeky,“ pokračovala ich spoločná dcéra, ktorá sa snažila aspoň trochu rozprúdiť oslavu jej 57 ročnej matky.
„Všetko najlepšie!“ povedal, keď konečna osameli. Smutne som sa naňho usmiala. „Ďakujem,“ šepla som a úsmev mi trochu zamrzol, keď som uvidela ako sa k nám blížia manželia Sammersovci.
„Zdravím!“ povedala Debbie veselým hlasom, oni totižto ešte mali dôvod sa radovať. Jej manžel John zdravím a krásou len prekvital. Bol to jej druhy manžel, len nedávno oslávil 40.
Nikto tomu nechcel veriť, že sa milujú dvaja, až tak moc vekovo rozdielny ľudia. Potom, ale spravili niečo, čím to dokázali. A odvtedy im šťastie praje, a to nielen v láske.
„Môžeme Ti na chvíľu ukradnúť manžela?“ spýtal sa jej John. „A- áno, samozrejme,“ vykoktala zo seba, neprichádzalo jej to logické, narodeniny predsa má ona. ,To si nezaslúžim už ani len to?! Aby sa aspoň jeden deň venovali... aj mne!, pomyslela si a jedna slza tiekla po jej líci.
A za tím, čo ona prežívala chvíľku slabosti jej manžel dostal ďalší infarkt....
Cela v čiernom stála pred bielym mramorovým náhrobkom. ,Nikdy ho už neuvidím... Nikdy už nebudem držať jeho ruku vo svojej... Nikdy.... ,prúdilo jej hlavou, zatiaľ, čo jej tiché slzy stekali po tvári. Ale to jej bolo jedno, len tam stála. A rozmýšľala, okolitý svet úplne ignorovala a ani si nevšimla, že sa rozpršalo. A to poriadne. Mokrú kyticu mu polozila na hrob. Spomenula si nad akými banálnosťami sa zamýšľala v ten deň a zase si spomenula na Jane (Sammersovu), závidela jej?! Nie! Nikdy! Iróniou, však bolo, že na to došla, až keď o Boba prišla....
